„FLORENC“ Počujem starý známy hlas oznamujúci aktuálnu zastávku. Stojím v preplnenom metre, ktoré sa na tejto zastávke vždy mierne vyprázdni. V tom si všimnem ako na mňa pozerá. Hľadám si miesto na sedenie, sadám si. Stále má oči na mne. Rozhliada sa a prisadne si ku mne.
Premýšlam. Cítim, že som mierne nervózny a neviem prečo. Na každej stanicisi myslím, že už vystúpi a ja pokojne dokončím svoju každodennú cestu, ale stále nič. Občas vytiahneme hudobné prehrávače, zmeníme pesničku a hodíme letmý pohľad.
Vystupuje až na konečnej. Najskôr ON, ja hneď po ňom. Na chvíľu sa obzriem za ním. Za chrbtom mi sviští odchádzajúce metro. A v tom mi TO dojde. DÁŽDNIK!! Ostal položený na sedadle...